Ako šestnásťročný som sa vybral navštíviť svojho strýka.
Býval v malej dedinke pri Gdaňsku ( pre veľmi skoro narodených - Danzing)
( pre veľmi neskoro narodených - je to mesto v Poľsku )
Mal som vtedy ešte trt, a nie vodičák, a dva trty, a nie to ešte auto, takže ma pekne vlak viezol.
Ako puberťiaka ma vtedy zaujímal len chľast a mladé Poľky.
Krásy Gdaňska a okolia som obdivoval až v dospelosti.
Bolo horúce leto.
Strýkov tristoročný dom voňal neznámymi, príjemnými vôňami. Mal masívne drevené dvere a v nich vyrezané : „Muller"
Ale to teraz nie je podstatné.
Dôležité je, že strýko bol rybár. Nie vášnivý, ale rybár.
Na druhý deň, po mojom príchode, bola naplánovaná rybačka.
Strýkova žena Anna, týmto nadšená nebola, pretože sa sťažovala, že strýko tam určite bude piť....
Jej obavy sa rozplynuli, keď sa dozvedela, že s nami pôjde strýkov kamarát, Jacek - inžinier.
(Píšem to takto, lebo strýkova žena ho inak nevolala. Len Jacek - inžinier! ( aj s tým výkričníkom)
Pred spaním mi ešte porozprávala, aká je rada, že zo strýkom ide aj Jacek, pretože je :
„Jediný slušný strýkov kamarát" . Ostatní jeho kamoši sú vraj ožrani....
Ráno dofrčal vyblýskaný poľský fiat 125.
Vystúpil z neho pravý poľský fičúr v šortkách, kožených šľapkách, safari košeľou a slameným klobúkom. Jacek! Inžinier!
Pobozkal Anne ruku a kým sme sa balili, ňal sa konverzovať. Registroval som len jej smiech, a občasné : „ Ale pán inžinier!, no toto pán inžinier..."
Skrátka - najslušnejší strýkov kamarát...
Táto predstava sa rozplynula zabuchnutím dverí Jackovho fiata.
Strýko ešte stihol zakývať Anne a vyleteli sme - smer jazero.
Auto bolo odrazu plné smiechu, „kurvovania" a „japierdzielovania".
Po okresnej ceste sme sa rútili k susednej dedine. Konkrétne k prvým potravinám.....
O chvíľu z nich vychádzali vysmiati s dvomi bedňami piva...
Piť sa začalo už v aute.
Na kompe cez Wislu už mali oni vypité po štyri pivá, ja ako alkoholik, junior, som dochlipkával druhé.
Dorazili sme k jazeru.
Vybalili si udice a otvárali ďalšie pivá.
Opäť som zaostával, a kým dorážali prvú bedňu, dopíjal som svoje piate a karimatka, na ktorej som ležal, ma začala neskutočne priťahovať.
Zaspal som na tom slnku, opitučký, veselý.
Veselý som sa aj zobudil. Na zvláštne zvuky. Ozývali sa z jazera.
V bahne pri brehu sa potácali strýko s Jackom.
„Ej kurva, niekde tu musia byt! „ Jacek stratil hodinky:-)
Chvíľu sme sa potácali v tom bahne traja. Po zamotaní sa do silonu z udíc, sme sa na hľadanie vykašlali.
Rozhodli sme zaplávať si.
Úžasná, chladivá, čistá voda. Čľapkali sme sa v nej ako malé deti.
Na brehu sme otvorili ďalšie pivá, sadli si a hoveli. Pohľad na vodnú hladinu upokojoval.
Niečo mi však nehralo.
Jazero bolo nádherné.
Letný deň ako z pohľadnice. (cerus Marika)
Sobota...
My traja pri jazere....mi traja....LEN mi traja !!!
Otázka na strýka bola teda jasná: „ Ty počuj - kde sú ľudia? Prečo sme tu sami? „
Po odpovedi som na chvíľu vytriezvel.
Neďaleko od jazera bol cez vojnu koncentrák a zostatky zo spálených tiel sypali práve sem....
Strýko s Jackom po vyslovení tejto informácie nejavili žiadne zmeny nálady.
Pokojne popíjali daľej.
„Nik sem nechodí. Pokoj tu je"
Ježiši...
Známky smútku v očiach, začali mať, tie somáre dva, len z hodín, pretože sa blížil čas odchodu.
Dve prázdne bedne od pív, s hrčou zamotaných udíc, putovali do kufra. Pri spiatočnej ceste som trpel ja a poľský fiat.
Jacek šiel stoštyridsiatkou, gumy kvílili.
Asi kilometer pred strýkovým domom obaja stíchli. Zadržali dych....
...Po výdychu boli triezvi.
Nikdy som, predtým, nič podobné nevidel. Mali to už natrénované. Marhy!
Pred domom čakala strýkova žena.
Jacek z auta vyskočil ako ráno. Nonšalantný úsmev, pobozkanie ruky tralalá...Inžinier:-)
Domotal som sa do postele, registroval, ako sa strýko s Jackom a Annou smejú, že ma rybačka zmohla a zaspal som.
Ráno Anna básnila o Jackovi a my zo strýkom sme na seba len žmurkli....
PS: Nehľadajte pointu v kope sena...Zažil som - napísal:-)
Pekný deň.
